Harry & Sally

Sedel som pred školou na tráve, s gitarou a cigaretou, tak, ako každé ráno už štyri roky. Mám to prostredie rád, je to najkrajšia čas Bratislavy. Vzduch bol ostrý, bolo ešte dosť skoro, keď som tam prišiel. Nechcelo sa mi sedieť vo vestibule fakulty, hoci to tam mám strašne rád. Vzal som si len kávu z automatu a vysadol na tú trávu pod Palácom.

Počul som príchod električky z Karlovky a o pár minút i videl jej cestujúcich, ktorí sa ponáhľali do práce či školy. Pred fakultou zastalo dievča. Evidentne prváčka, no nebola rozklepaná, ani nesmelá. S jemným úsmevom sa postavila pred sklenené dvere a pozrela sa na nebo. Zatvorila oči, rozpažila a zhlboka sa nadýchla.

Pozoroval som ju, trochu si i myslel, že je cvok, ale vyzerala, akoby prišla domov. Odklepával som popol z cigarety a neprestajne ju sledoval. Stála pred tou budovou a mala v očiach šťastie, aké som nikdy nevidel. Snáď len na mojom bratovi, keď sa mu narodil syn. Viete, taký ten pocit, že áno, dokázal som to!

Vošla dnu a po asi 15tich minútach zasa vyšla von, s kelímkom od kávy. Vyzerala ešte šťastnejšie. Možno má len rada kofeín, pomyslel som si, oprel sa o múr za mnou a sledoval ju. Priložila si umelohmotný téglik k nosu a vdýchla vôňu. Zasa sa usmiala. Vzpriamil som sa, pokrčil kolená a položil si na ne lakte. So záujmom som ju sledoval, ako sŕka kávu a nedočkavé iskry v jej očiach tancujú tanec víťazstva.

Vzal som si gitaru, chytil akord a brnkol. Zbystrila. Poobzerala sa a nakoniec pohľadom našla moju uškŕňajúcu sa tvár. Prižmúrila oči a jej výraz akoby hovoril „Tak sa predveď!“

Zahral som Elvisa a ona sa usmiala. Zazipsoval som si gitaru do púzdra, vstal a keď som sa otočil, už tam nebola. Chvíľu som si myslel, že sa mi len zdala. Zišiel som schodmi okolo fakulty, pred ktorou stála a pobral sa k tej svojej, len pár metrov.

Stále som rozmýšľal, kedy som ja mal taký výraz, ako ona... kedy sa mne tak leskli oči šťastím a mal som chuť z plných pľúc kričať...

Neprišiel som na to...

 Hoci dnes už viem celkom presne...

Harry